O prednáške

Základným východiskom prednášky je vymedzenie významu „intelektuálnej poctivosti“ v modernom koncepte intencionálne pochopenej praktickej racionality. Výraz „intelektuálna poctivosť“ nie je veľmi starý. Jeho prominentným autorom je Friedrich Nietzsche. Z jeho mnohopočetných formulácii je pre túto prednášku rozhodujúca tá z §344 v Radostnej vede, kde si Nietzsche explicitne kladie otázku „hodnoty otázky pravdy“ pre tento život (a nie pre život po tomto živote). Predpokladom takto postaveného problému je otáznosť (konečnosť) zmyslu dejinného života v jeho holisticko dejinnom uchopení - s primátom kultúrnych praktík nad ich teoretickou reflexiu. Paradoxne, vzhľadom na primát dejinnej praxe, však zostáva diferencujúcou črtou moderného človeka Nietzschem deklarovaná „strata čara“ tradičných hodnôt v individuálnom a kolektívnom sebapochopení, ktorá ešte viac motivuje – a nie naturalisticky eliminuje potrebu rozumenia otázke zmyslu vcelku.

Tugendhatov názor o dvojakej – implicitno-explicitnej povahe chápania vcelku, bezprostredne vychádza z tejto tézy o otrase tradičnej (aj politickej) morálky a zakladá sa otvorenosti vedenia človeka o sebe samom v jej dvojakej štruktúre. Tugendhatov koncept „intelektuálnej poctivosti“ sa takto zakladá na premene zdieľaného – záujmovo vždy už nejako pochopeného - vedenia človeka v dejinách na jeho zdôvodniteľné a preto aj proti vlastným záujmom (!) kritizovateľné postoje k nemu. Moja základna téza k Tugendhatovej požiadavke explicitne zdôvodniteľného vykazovania platnosti implicitného rozumenia sa opiera o Wittgensteinov argument o nemožnosti reflexie hraníc platného jazyka pravidlami toho istého jazyka a znie: aj Tugendhatov univerzalistický nárok „intelektuálnej poctivosti“ s hodnotou kritickej pravdy má svoje implicitné zdieľané –kultúrne ukotvené - predpoklady a hranice. Napriek tomu zostáva „intelektuálna poctivost“ zásadnou cnosťou rozumenia a podmienkou prežitia v úsilí o evidenciu reality v čase matricovo vplyvnej propagandy, ktorá sa počnúc Nietzschem najčastejšie v deje „mene vedy a pokroku“.